Foto: Peter Petráš

Ak chcete naozaj spoznať pravý arabský svet, zabudnite na cestovné kancelárie a dovolenky v rezorte. Uvidíte síce vychýrené časti Jordánska, užijete si horúčavy pri mori, no nie jordánsky život a kultúru. Cestovné kancelárie síce ponúkajú hromadné výlety do Petry či púšte Wadi Rum, no nedá sa to porovnať s cestovaním na vlastnú päsť. Samozrejme, na to treba v moslimskej krajine trochu odvahy a čo najmenej predsudkov.

Ak si chcete Jordánsko naozaj vychutnať, vyhnite sa masovým dovolenkárom počas letnej sezóny. V novembri sú stále 30-stupňové teploty pri mori a príjemnejší vzduch vo vnútrozemí. Turistické víza sa oplatí kúpiť online v rámci Jordan Pass. Najnižšia suma 70 dinárov (89 eur) zahŕňa vstup do štyridsiatich jordánskych pamiatok, aj jednodňový vstup do Petry, spolu s vízami, ktoré samy osebe stoja 40 dinárov. Víza sa dajú získať i na hraničných priechodoch, teda aj na letisku.

Vyschýnajúca cesta k Mŕtvemu moru

„Road trip“ po Jordánsku s prenajatým autom (áno, aj v Jordánsku sa dá prenajať auto) sme začali presunom z ammánskeho letiska k Mŕtvemu moru s poloprázdnou nádržou, bez dátového internetu s offline navigáciou v mobile. Hneď na tretej križovatke sme na rozostavanej ceste zle odbočili a dostali sa do „centra“ jednej z ammánskych periférií. Ammán je hlavné mesto Jordánska s vyše 4 miliónmi obyvateľov. Aj keď bola nedeľa, zrazu sa pred nami zjavila skupinka mladých chlapcov v rovnošatách a s palicami v rukách na nás pokrikovali a smiali sa. Len nezastaviť. Príjemné uvítanie v arabskej krajine. Neskôr sme sa dozvedeli, že Arabi majú víkend v piatok a sobotu, v nedeľu už normálne pracujú a chodia do školy.

Konečne sme sa dostali na hlavnú cestu, hoci aj na tej bolo v priemere na kilometer asi päť spomaľovačov. Potrebovali sme natankovať, takže stojíme na prvej čerpacej stanici. Nazvime to radšej rodinnou benzínkou, pretože to bol malý schátraný dom, pred ktorým sedel pán s veľmi slabou angličtinou, ale dorozumeli sme sa. Benzín sme chceli platiť kartou, ale hneď sme pochopili, že tu to nepôjde. Žiadny bloček, ani pokladňa... Skontrolovali sme si aspoň stav nádrže.

Potom už naša cesta pokračovala asi hodinu vyschnutým horským údolím až k najnižšie položenému miestu na svete – Mŕtvemu moru, ktorého hladina sa nachádza 430 metrov pod morom. Vedci tvrdia, že by mohlo úplne vyschnúť o tridsať rokov, pretože jeho hladina klesá priemerne o 70 centimetrov za rok. Najlepšie to vidieť v rezortoch, ktoré musia svoje pláže stále posúvať nižšie a nižšie. Aj preto Jordánci polemizujú o 190-kilometrovom kanáli, ktorým by sa privádzala voda z Červeného mora.

„Welcome to Jordan,“ vítajú nás v rezorte pri Mŕtvom mori, ktoré bolo aj v novembri ešte teplé, dokonca aj pri západe slnka, a najmä poriadne slané, veď obsahuje vyše 30 percent soli. Plávať sa v ňom preto nedá (na to sú bazény v rezorte), ale nechať sa unášať na vlnách je poriadny zážitok, rovnako ako sa natrieť liečivým bahnom. Rezorty by ste spočítali na dvoch rukách a sú v podstate len na severnom pobreží, blízko hraničného priechodu s Izraelom. Okrem rezortu sa tu neubytujete nikde. V tom našom sme boli takmer sami – mimosezóna má svoje výhody. No zase byť v noci osamotený v obrovskom rezorte v Jordánsku nie je najlepší pocit.

Jordánske nástrahy

Druhý deň sme síce začali ešte kúpaním v Mŕtvom mori, no na obed sme sa vybrali pozdĺž jeho pobrežia na juh. Po ceste sme sa zastavili na miestne jedlo a prvýkrát sme ochutnali tradičný arabský chlieb s omáčkami – ako predjedlo. Odvtedy sme ho dostávali ku každému jedlu, raňajkám, obedom či večeriam. Jordánsko je pretkané históriou, a tak sme navštívili aj zrúcaniny križiackeho hradu Kerak. Keďže sa v novembri na Blízkom východe stmievalo podobne ako u nás, tri hodiny autom do Petry nás čakali po tme. Z offline navigácie sme sa nedozvedeli, že cesta o 40 kilometrov dlhšia je po diaľnici. Vybrali sme si teda kratšiu a putovali jordánskymi horami.

Znovu červená značka „check point“. Kontrola. Uprostred hôr, kde nebolo nikoho. Po ceste sme išli iba my. Nočné Jordánsko vtedy osvetľoval spln, vyzeralo to ako na Mesiaci. Prvýkrát sme museli na kontrole zastaviť, zbadali sme policajta. Najprv to skúsil s arabčinou, po nechápavých pohľadoch sa každého zvlášť pýtal dosť rázne: „Do you speak Arabic?“ Keď sme mu vystrašene odpovedali, že vieme iba po anglicky, pokračoval svojím prísnym tónom: „Your name, your name?“ Povedali sme mu naše mená, policajt si vzal pasy a podišiel asi päť metrov od auta k vojakovi so samopalom. Prehodili pár slov, prelustroval si naše fotky, obzrel sa na nás a späť k autu prvý vykročil vojak. Pol metra od otvoreného okna na aute zastal a nabil samopal. Spoza neho asi po desiatich sekundách vyhŕkol policajt: „Welcome to Jordan,“ a vrátil nám pasy.

Aj keď sme si po chvíli uvedomili, že si z nás „vystrelili“, boli to azda najhoršie sekundy v živote. Ešte chvíľu sme sa triasli a celú cestu sme mali z tejto krajiny zvláštne pocity. Preto je lepšie nemať žiadne predsudky. Cestou do Petry míňame desiatky miest v kopcoch s vysvietenými mešitami na zeleno na každom kroku. Ak sme náhodou mali vypnuté rádio v aute, arabskej hudbe alebo spevu sme sa nevyhli – znela práve z niektorej mešity. Jordánci pracujú vo svojich malých obchodíkoch dlho do večera, je to v podstate ich život. Človeka inej farby pleti sme tu však nevideli. Turisti radšej zvolia diaľnicu. Ale vďaka tejto ceste spoznávame kus jordánskej kultúry, správania či fungovania dopravy. Žiadne smerovky, žiadna prednosť v jazde, žiadny priechod pre chodcov, minimálne množstvo značiek. Napriek tomu väčšina z nich jazdí opatrne, veď nehodu sme nevideli ani jednu.

Siedmy div sveta

Ubytovanie v Petre, alebo lepšie povedané v mestečku Wadi Musa, ktoré je hneď vedľa nej, sa dá rezervovať v rôznych cenových kategóriách. Od pomenovania hotel však v Jordánsku, mimo rezortov, netreba mať prehnané očakávania. Určite vás však v každom jednom privítajú „Welcome to Jordan“. Na večeru sme, samozrejme, opäť chceli ochutnať arabské špeciality. Okrem vynikajúcich wrapov a obrovských porcií sme ochutnali aj „čaj s mliekom“. No veru, nebol to anglický čaj zalievaný mliekom, ale prevarené mlieko s vrecúškom čaju. Ochutnali sme. Vyskúšali sme aj miestneho barbera. Za pánsky strih a úpravu brady britvou si vypýtal desať dinárov (12,70 eura). Stálo to za to. Wadi Musa pri Petre je už poriadne poznačená turizmom, teda hlavne úzke centrum tohto mestečka.

Petra. Označovaná ako nový div sveta. Za rok 2019 ju navštívilo viac ako milión ľudí, čo je priemerne 3-tisíc turistov za deň. Strávili sme v nej osem hodín a prešli len jednu z ôsmich trás. Je obrovská. Právom je však na všetkých fotkách jej najväčší monument – pokladnica Al-Chaznech. Je to najobdivuhodnejšie a najväčšie, čo sa v Petre zachovalo. Vstup k nej vedie cez obrovský kaňon, ktorý zaujme najmä systémom na zachytávanie vody. Vybudovali ho ešte rovnako ako celú Petru pred naším letopočtom Nabatejci, aby zachytávali vodu zo skál. Druhou ikonou je kláštor Ad-Deir, ktorý je na úplnom vrchole a zdolajú ho len zdatní turisti. Prípadne si viete zaplatiť osla, ktorý vás tam vyvezie aj po strmých skalách.

S odvozom vás začnú oslovovať domáci Jordánci už na parkovisku. Majú to pekne podelené. Najprv vám ponúknu odvoz autom na opačnú stranu Petry (kde, mimochodom, nie je ani oficiálny vstup), aby ste sa jednou cestou nemuseli vracať tam a späť pešo. Pri vstupe vás už desiatky Jordáncov lákajú na voz či koňa a tvrdia, že je to v cene vstupenky (nie je). Poobede tu už premávajú aj autá podobajúce sa na golfové, kone sú zničené. Celý deň masy turistov, z každej strany obchod so suvenírmi (v mnohých sa na naše prekvapenie dá platiť kartou) a od každého predajcu tá istá veta: „Good price, best price for you.“ Po stom počutí vás to skôr odpudzuje, ako priťahuje. Dobré ceny vyjednávajú bežne aj deti.

Iný svet pri Červenom mori

Po celodňovej turistike sa už tešíme znovu na more. Prvýkrát sme narazili na diaľnicu, no jej 20-kilometrový úsek sa nechytal ani na niektoré slovenské cesty v dezolátnom stave. Potom sa to už zlepšilo, ale spomaľovačom sme sa nevyhli ani na diaľnici. Dokonca aj neoznačeným. Prechádzame hranicou Osobitnej hospodárskej zóny Aqaby, čo znamená, že táto oblasť je finančne aj administratívne autonómna. Aqaba hrá hlavnú rolu v rozvoji jordánskej ekonomiky. Iný svet. Šoféri tu dávajú smerovky, pri cestách sú palmy. Aqaba je moderné letovisko s nádychom arabskej kultúry.

Večerné centrum Aqaby je poriadne živé. Mieša sa tu kultúra moderného mesta s arabskými zvykmi. Miestne reštaurácie dopĺňajú aj svetové fast foody, ale tiež trhy, ktoré majú výnimočnú atmosféru. Pekárne, suveníry, oblečenie, ovocie, čerstvé mäso, čaje, kávy, korenie, sladkosti. Pohostinní Jordánci vás nalákajú do svojho obchodíka na očarujúcu vôňu čaju, ktorý vám ponúknu zadarmo. „Welcome to Jordan.“ Hoci po anglicky nevedia perfektne, dorozumiete sa tu všade. Jeden vyše 60-ročný beduín, ktorý mal na sebe tradičné arabské oblečenie (biele šaty – dišdáš) a šatku, sa nás najprv po anglicky opýtal, odkiaľ sme, a potom nám začal spievať „Nepi Jano, nepi vodu...“. Základné slovenské vety sa naučil od turistov, ktorých roky sprevádzal v púšti Wadi Rum, z ktorej pochádza. Takto ovláda ďalších asi 15 jazykov.

V Aqabe už nájdete aj množstvo predajní s alkoholom, ktorý moslimovia nepijú. Všetko sa tu už jednoducho podriadilo turistom. Okrem verejnej pláže – najbližšej mimo rezortov. Je v podstate priamo v meste, Jordánci sa tu kúpu, večer sa na nej zase zabávajú a fajčia vodné fajky. S turistami nemajú žiaden problém, akurát ak ste žena, musíte si zvyknúť na nekonečné pohľady a nemali by ste ich na tejto pláži zbytočne provokovať v plavkách. Aj preto sme cez deň radšej zvolili 15 kilometrov južne súkromnú pláž Berenice Beach za desať dinárov na deň, ktorá bola čisto turistická. V cene boli osušky, ležadlá so slnečníkmi, ale aj bazény či volejbalové ihrisko. Červené more je známe predovšetkým svojím nádherným podmorským svetom, ktorý sa oplatí vidieť.

Noc v púšti

Po dvoch dňoch v Aqabe nasledovala púštna výzva. Nevedeli sme, čo presne nás v púšti čaká. Kemp sme si rezervovali vopred. Spravili sme dobre, pretože cena zahŕňala odvoz do kempu, večeru, ubytovanie, raňajky, ale aj dovoz. Niektoré kempy totiž odvoz neponúkajú, a tak domáci Jordánci vyčkávajú už na začiatku jedinej dedinky v púšti Wadi Rum, a tak si zarábajú. Nasadáme do džípu a so šéfom nášho kempu Tariqom sa vydávame do púšte. Zrazu len piesok, skaly, slnko a vietor vo vlasoch. Stany, v ktorých sme spali, boli látkové, nedali sa zamknúť, a postavené na stojkách asi pol metra nad pieskom kvôli púštnym živočíchom. Cez deň boli prehriate zo slnka, v noci nestačila ani hrubá perina a arabská deka.

Ohromný pokoj a ticho. Voľne sa pasúce ťavy. Na piesku sa dá šmýkať, skákať, ale vo Wadi Rum sú aj krásne turistické trasy. Najvyšší vrch Jordánska Jabal Umm ad Dami (1 854 metrov nad morom) sme síce mali ďaleko, západ slnka na skale nad naším kempom sme si však nenechali ujsť. Večeru nám Tariq pripravil spolu s jedným egyptským pomocníkom v zemi. Áno, mäso, zeleninu a zemiaky piekli na grile zakopanom v zemi a pripravili nám švédske stoly a bezodnú termosku s čajom. Úžasný večer na deke v piesku pokazili len domáci, ktorí asi 50 metrov nad naším kempom zorganizovali zvláštny rituál, vraj pre turistov. Najprv sa na mierny kopček snažili polhodinu vyjsť autami, potom si zapálili päťmetrovú vatru, bubnovali a kričali. Do pol štvrtej rána.

Diaľnica až do Ammánu

Ďalší deň v púšti využívame na dvojhodinovú „jeep tour“ za 15 dinárov na osobu. Spoznali sme tak zákutia Wadi Rum, kaňon s vodou a zelenými stromami či ďalšie skvostné výhľady. Už sa nevieme dočkať štvorhodinovej cesty do hlavného mesta. Bola to však napokon cesta len po diaľnici naprieč Jordánskom až do Ammánu. Celá sa však opravuje a stále bola prejazdná len jedna strana s najvyššou povolenou rýchlosťou 60 kilometrov za hodinu. To, že ju nikto nedodržiava a kamióny sa obiehajú navzájom aj cez dve plné čiary, sme pochopili asi po piatich minútach. Stačí sa už len prispôsobiť a adaptovať.

Štyri hodiny cesty po diaľnici bez pravidiel sú úžasné. To sa nedá povedať o polhodinovej trase cez centrum Ammánu. Jeden veľký chaos, ale bez nehody. Auto zľava, sprava, chodci kdekoľvek, na križovatke z dvojprúdovej cesty zrazu päť radov. Priamo na ceste miestny trh, vytrubujúce taxíky. Vitajte v hlavnom meste Jordánska. Ubytovanie tu nájdete aj lacnejšie, no menej komfortnejšie, ale aj v luxusných hoteloch. Nás privítal v hoteli starší pán Aladin: „Welcome to Jordan.“ Svojím milým správaním sa snaží nahradiť hrozné priestory hotela. Na prenocovanie však postačí.

Pamiatky v Ammáne sú pomerne blízko, a tak sme sa presúvali pešo, dajú sa využiť aj taxíky, ktoré na turistov stále vytrubujú. Citadela nad mestom ponúka výhľad na typickú arabskú kultúru v kontraste s mrakodrapmi. Oplatí sa vidieť aj staré rímske divadlo. Centrum Ammánu je jeden živý organizmus až do noci. Obchody, trhy, reštaurácie či arabské fast foody.

Vynikajúca je napríklad šťava z cukrovej trstiny, krémová kuracia polievka, hummusové omáčky na rôzne spôsoby s arabským chlebíčkom, kofta bi tahini (mleté grilované mäso so sezamovou omáčkou) či hummus kawarma (hummus s rôznymi druhmi mäsa). Veľký pozor si dajte na ospevovaný mansaf – je to v podstate mäso s ryžou, no pripravuje sa na sto rôznych spôsobov a každý vyzerá inak. My sme dostali neidentifikovateľné mäso (asi baraninu) v kyslom smotanovom náleve. A bolo to to najhoršie, čo sme v Jordánsku ochutnali. Špecialitou je ich sladká baklava s pistáciami alebo slaná so syrom. Z arabských chlebíkov dokážu robiť aj pizzu a je naozaj chutná. Čerstvý arabský chlieb z pekárne má jednoducho svoje čaro.