Zdroj foto: Freepik.com

Pri tvorbe zákona 186/2009 zaujal zákonodarca principiálny postoj, podľa ktorého agent, ktorý v podstate predáva produkty zo svojho obmedzeného portfólia, vlastne z princípu nemôže poskytovať dostatočne nezávislé poradenstvo. „Finančné poradenstvo sa vykonáva s cieľom poskytnutia informácií, odborných stanovísk alebo osobných odporúčaní spotrebiteľovi, dostatočných na to, aby mohol vykonať zodpovedné rozhodnutie o  vstupe do zmluvného vzťahu s  finančnou inštitúciou. Zároveň tieto informácie, analýzy, odborné stanoviská alebo osobné odporúčania nevychádzajú z  obmedzenej ponuky finančných služieb,“ píše sa v dôvodovej správe k zákonu.

Preto je na Slovensku platný systém, podľa ktorého poradcovia nedisponujú žiadnym produktovým portfóliom a klienti si za ich poradenstvo platia. Naopak sprostredkovateľ je odmeňovaný províziami od finančnej inštitúcie, klient za služby neplatí. Kľúčové je, že subjekt, ktorý je poradcom, nemôže byť zároveň sprostredkovateľom. 

Tento systém v sebe skrýva určitú vnútornú logiku, no medzinárodné normy s týmto striktným delením nepočítajú. Pozícia slovenských subjektov sa tým komplikuje. 

Slovenská právna úprava sa dostáva do kolízie napríklad s európskou smernicou o distribúcii poistenia (IDD). Problematická môže byť samotná definícia poradenstva ako služby. „‚Poradenstvo‘ je poskytovanie osobných odporúčaní zákazníkovi buď na jeho žiadosť, alebo z  iniciatívy distribútora poistenia v  súvislosti s  jednou alebo viacerými zmluvami o  poistení,“ uvádza smernica IDD. Slovenská legislatíva pritom hovorí, že poradenstvo je činnosť vychádzajúca „z nestrannej analýzy dostatočného počtu dostupných finančných služieb“ a v podstate vôbec nepočíta s tým, že by poradenstvo vykonával distribútor finančnej služby. 

Rovnako problematicky je z pohľadu smernice IDD zadefinovaná aj samotná distribúcia poistenia. Podľa európskej normy sú distribúciou poistenia činnosti „spočívajúce v  poradenstve, navrhovaní alebo vykonávaní iných prípravných prác vedúcich k  uzavretiu zmlúv o  poistení, uzatváraní takýchto zmlúv alebo spolupôsobení pri správe a  plnení takýchto zmlúv“.

Z údajov Národnej banky Slovenska (NBS) vyplýva, že k 20. novembru 2017 bolo na slovenskom trhu jedenásť subjektov, ktoré v duchu slovenského zákona mohli vykonávať finančné poradenstvo. Navyše v oblasti poistenia a zaistenia pôsobia iba dva subjekty. 

Špecifickou kategóriou je kapitálové životné poistenie s investičnou zložkou. Na pôde Súdneho dvora EÚ sa rieši spôsob regulácie sprostredkovania takéhoto produktu. Aj v tomto prípade sa odhaľujú slabiny slovenskej zákonnej kategorizácie na sprostredkovateľov a poradcov. 

V tomto prípade Manuel  Campos Sánchez-Bordona, generálny advokát Súdneho dvora EÚ, vyjadril stanovisko, že poskytnutie rady, ktoré predchádza uzavretiu životného poistenia s investičným prvkom, je súčasťou finančného sprostredkovania spoločne s asistenčnými službami, ktoré sa spájajú s vývojom zmluvy po jej uzavretí.

Napriek tomu, že zákon 186/2009 o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve má za sebou ďalší novelizačný legislatívny proces, prísne delenie na finančných sprostredkovateľov a finančných poradcov je naďalej aktuálne. Je to tak aj napriek tomu, že v medzirezortnom pripomienkovom konaní k novele sa objavili výzvy na zmenu.