Ako hodnotíte eurozónu ako celok?

Už v čase vstupu Slovenska a aj pri úvahách, či Slovensko vstúpi do eurozóny, prebehlo množstvo diskusií podložených fundovanými argumentmi, bola tu profesionálna snaha o zhodnotenie výhod a nevýhod opustenia suverénnej menovej politiky. Vtedy, keď sme vstupovali, výhody jednoznačne prevyšovali nad nevýhodami. Ja osobne som bol presvedčený, napriek mojim emóciám voči slovenskej korune, že to pre nás bol krok správnym smerom. Zároveň som presvedčený, že aj dnes, napriek turbulenciám, ktoré počas desiatich rokov vznikli, bol vstup do eurozóny perspektívnym rozhodnutím. Platí to aj napriek tomu, že niektoré problémy, ktoré sa objavili, by krajiny eurozóny možno efektívnejšie riešili v prípade, že by mali suverénnu menovú politiku.

Krajiny, ktoré do eurozóny zatiaľ nevstúpili, permanentne uvažujú nad tým, kedy nastane správny okamih pre vstup. Členstvo v eurozóne Slovensku prináša rôzne úspory transakčných nákladov, úspory sa objavujú pri úrokových nákladoch pri hedžingu a podobne. Zmiernila sa administratíva, to všetko sú pozitívne efekty. Treba to vnímať aj tak, že euro je mena, za ktorou stoja obrovské ekonomiky, čiže aj z tohto pohľadu je váha tejto meny úplne iná ako bola váha slovenskej koruny, za ktorou stála slovenská ekonomika.

V roku 2004 vstúpilo do EÚ spolu so Slovenskom ďalších deväť krajín, všetky sa zaviazali, že euro prijmú, nikto však neurčil, kedy sa tak má stať. Ako hodnotíte to, že krajiny euro prijať musia, ale vlastne nemusia?

Toto nie je jediná dohoda, ktorá sa dôsledne nedodržiava a nesleduje. Benevolentne sa pristupovalo k množstvu ďalších záväzkov, hoci podľa mňa by bolo ich dodržiavanie jednoznačne správne a dobré. Dobrým príkladom sú Maastrichtské kritériá. Ich nedodržiavanie napokon viedlo k niektorým problémom, ktoré eurozóna v uplynulých rokoch mala. Proces budovania EÚ je spojený s tým, že sa tolerantnejšie pristupuje k rôznym záväzkom a vyhláseniam.

„Maastrichtské kritériá nevnímam ako pravidlá, ktoré sa musia nevyhnutne dodržiavať. Fungujú skôr ako meradlá udržateľného rastu ekonomík, mal by ich dodržiavať každý, kto sa snaží o udržateľný rast.“

Slovensko do eurozóny v istom momente vstúpilo, všetky ostatné krajiny V4 sú zatiaľ mimo menovej únie. Čomu to pripisujete?

Svoju úlohu určite zohrala politická situácia v jednotlivých krajinách, nálady obyvateľstva a pozícia vedenia jednotlivých centrálnych bánk. Tieto tri meny si však nežijú samostatný život. Ak sa na ne pozriete bližšie, uvidíte obrovské previazanie s eurom, ktoré vychádza zo samotnej podstaty ekonomických vzťahov. 

Nie je to o dôvod viac, aby sa tieto krajiny do eurozóny viac ponáhľali?

Aj tieto krajiny určite analyzujú výhody a aj nevýhody vstupu, je to politicko-ekonomické rozhodnutie.

Čo považujete za najväčšiu nevýhodu vstupu do eurozóny?

Samozrejme, je to strata autonómie krajiny, pokiaľ ide o menovú politiku. Členské krajiny eurozóny strácajú možnosť riešiť niektoré makroekonomické problémy pomocou nástrojov menovej politiky. Predsa len je to tak, že krajina mohla, hoci len dočasne, ventilovať niektoré nerovnováhy. Na druhej strane, zo strednodobého a dlhodobého pohľadu je lepšie, že krajiny nemajú možnosť menovou politikou riešiť veci, ktoré spadajú do iných oblastí makroekonómie.

„Naozaj vážny problém eurozóny sú dlhy niektorých krajín. V súčasnosti vieme očakávať zvýšenie nákladov na obsluhu dlhu.“

Pri kríze, ktorá vznikla v Grécku, sa hovorilo o tom, že krajine by pomohlo, keby mala možnosť devalvovať svoju menu. To však nebolo možné, keďže krajina je v eurozóne. Súhlasíte s takýmto názorom?

Problematický bol už základný model fungovania gréckej ekonomiky. Táto krajina si vytvárala menej zdrojov, ako míňala, respektíve chcela míňať. Toto je systém fungovania, ktorý nie je dlhodobo udržateľný a v tomto prípade je úplne jedno, akú menu Gréci používajú. Keby Grécko aj prešlo na lokálnu menu, to napätie by tam aj tak pretrvávalo. Nemyslím si, že hlavný problém gréckej ekonomiky bolo samotné euro, samozrejme, tak to nebolo. Problémy Grécka by aj pri návrate k pôvodnej mene pretrvali, navyše by krajina mala problémy vyplývajúce z toho, že má enormne nestabilnú menu. Čiže odchod od eura by bolo krátkodobé kozmetické riešenie.

V čom vidíte najzásadnejšie súčasné problémy eurozóny?

Nemyslím si, že je na obzore nejaký nový problém, ktorý by sa v eurozóne rodil. Na druhej strane pretrvávajú niektoré problémy z minulosti. Za naozaj vážny problém považujem dlhy niektorých štátov, tento problém sa navyše bude zhoršovať vzhľadom na to, že sa dá v eurozóne očakávať nárast miery inflácie a taktiež zvyšovanie úrokových sadzieb. To povedie k tomu, že sa zvýšia náklady na takzvanú obsluhu týchto dlhov. Tieto dlhy, žiaľ, od roku 2008 neklesajú, dokonca v absolútnej hodnote v niektorých štátoch rastú.

Ako vnímate skutočnosť, že sú v eurozóne krajiny, ktoré nikdy nespĺňali Maastrichtské kritériá a na vstup do menovej únie im stačil predpokladaný pozitívny trend smerom k splneniu týchto kritérií?

Osobne som nikdy Maastrichtské kritériá nevnímal ako pravidlá, ktoré sa musia nevyhnutne dodržiavať len kvôli plneniu záväzkov. Môj pohľad je skôr taký, že tieto kritériá fungujú ako meradlá udržateľného rastu ekonomík. Je teda v záujme každej krajiny, aby ich dodržiavala, nemusíme sa teda na Maastrichtské kritériá dívať ako na nejakú povinnosť. Spĺňať Maastrichtské kritériá by malo byť snahou všetkých makroekonómov, ktorí sa snažia o udržateľný rast. Keď to niektoré krajiny nedodržiavajú, v konečnom dôsledku to je v ich neprospech, keďže tieto kritériá sú znakom zdravej ekonomiky.

Ekonomika, ktorá spĺňa Maastrichtské kritériá, sa dá prirovnať k človeku, ktorý má zdravú telesnú teplotu. Ak krajina kritériá neplní, je to v podstate zvýšenie telesnej teploty, teda signál, že niečo v organizme nie je v poriadku. To, že sa budeme ku krajinám, ktoré kritériá neplnia, správať zhovievavo ešte neznamená, že problémy zmiznú. My sa spoločne môžeme dohodnúť na tom, že horúčku napríklad 39 stupňov Celzia budeme považovať za nový štandard, to však neznamená, že sa náš pomerne vážny zdravotný problém v tom okamihu sám stratí.

Občas sa objavujú obavy o to, že eurozóna nemusí prežiť nasledujúcich desať rokov. Ako to vnímate vy?

Zo zásady optimisticky. Tento druh otázok si môžete položiť v súvislosti s akoukoľvek menou, akoukoľvek krajinou či nadnárodným zoskupením. Je nevyhnutné robiť všetko pre to, aby to bol úspešný projekt, lebo je to dobrý projekt. Ja dúfam, že eurozóna prežije viac ako ďalšie desaťročie.

Eurozóna teda podľa vás nemá kritickú slabinu, ktorá by viedla k jej kolapsu...

Problém sa môže objaviť kedykoľvek, no vždy je šanca riešiť ho. Ide skôr len o to, či sa mobilizujú sily na hľadanie riešenia. Problém nastane, ak prevážia sily, ktoré chcú ten projekt pochovať.

Na nadnárodnej úrovni sa stáva, že európske orgány váhajú s udelením sankcie za nedodržiavanie pravidiel napríklad zo strany veľkých ekonomík. Má podľa vás eurozóna vytvorené dostatočne silné inštitúcie na to, aby sa podarilo presadiť správne opatrenia v správnom čase?

Tu hovoríme o nikdy sa nekončiacich procesoch. Nikdy to nie je tak, že sa vytvoria konkrétne inštitúcie a konkrétne opatrenia, ktoré budú univerzálne fungovať. Vždy budú prichádzať turbulencie a rovnováha sa bude hľadať nanovo. Ak si dnes niekto myslí, že dnes niečo vyriešime a na ďalších dvesto rokov bude pokoj, nie je to tak.

Ktoré krajiny sú podľa vás na rade s prijatím eura? Ako je na tom Česká republika?

Odpoveď na túto otázku je zložitá, keďže ekonomiky EÚ, ktoré do eurozóny nepatria, sú z ekonomického a menového uhla pohľadu na vstup z veľkej časti pripravené. Navyše sú tieto krajiny veľmi silne naviazané na euro, majú teda už aj dnes veľmi silný vzťah. Načasovanie vstupu týchto krajín bude skôr vecou politického rozhodnutia. Nepôjde teda o dlhomesačnú či niekoľkoročnú prípravu z pohľadu menových kritérií.

Pokiaľ ide o Českú republiku, myslím si, že na vstup do eurozóny bola pripravená už v čase, keď sme tam vstupovali my. Vidím teda rozdiel skôr v politickom prístupe k tejto otázke. Váhanie Českej republiky môže ešte nejaký čas trvať, no po každých voľbách sa to môže zmeniť.