Foto: Flickr

Čo je vlastne digitálna ekonomika?

Je to globálny trend, úzko spojený s novými technológiami, ktorý sa prejavuje v každej sfére ekonomických činností, niekde viac, inde menej. Ak pracujete v médiách či maloobchode, digitalizácia vás zastihne skôr ako v oblasti dopravy, energetiky či napríklad zdravotníctva, no efekt sa dostaví všade. Myslím, že je to podobné ako keby sme uvažovali nad tým, ako zmenila pred stovkami rokov ekonomiku elektrina. Kedysi sa digitálna ekonomika zužovala na niekoľko sektorov, ktoré prechádzali digitalizáciou ako prvé. Mali by sme to však vnímať v širšom kontexte, pretože to ovplyvňuje veľkú priemyselnú výrobu, a vplyv digitalizácie sa tak dostáva do každej domácnosti. 

Kde sa svet v súčasnosti nachádza? Je digitalizácia hotová na desať-dvadsať percent?

Vlastné číslo nemám, sú však konzultačné spoločnosti, ktoré to vyčísľujú. Napríklad spoločnosť McKinsey hovorí o tom, že USA využívajú 18 % svojho digitálneho potenciálu, v Európe je to 12 %, je však ťažké povedať, čo presne tieto čísla znamenajú. Digitalizácia je proces, ktorý sa nedá ukončiť. Aj pri spomínanej elektrickej energii je stále čo zlepšovať, tak to je aj pri digitalizácii. Navyše, ak by sme boli relatívne ďalej v jednej konkrétnej oblasti, stále tu budú ďalšie sektory, kde sa nájdu rezervy. 

Nepodarí sa nám teda dostať sa do bodu, keď budeme môcť považovať digitalizáciu za v podstate dokončenú?

Myslím si, že nie. Technologický pokrok bude naďalej meniť fungovanie spoločnosti a modely podnikania firiem. Za uplynulých 200 rokov ľudstvo prešlo technologickou revolúciou a rýchlosť zmeny sa zvyšuje. 

Dá sa nejako vyčísliť, aké dodatočné príjmy by mohli z digitalizácie vyplynúť počas nasledujúcich desiatich rokov?

To je ťažké povedať. Vieme však povedať, že 30 až 40 percent hospodárskeho rastu rozvinutých ekonomík za posledných desať rokov je naviazaných čisto na pokrok v oblasti digitalizácie, keďže sa zvyšuje produktivita práce. Konkrétne číslo závisí od konkrétnej krajiny, napríklad v USA je to relatívne viac. 

Ďalší vývoj bude závisieť aj od vývoja ekonomiky, neviem, kedy napríklad príde ďalšia veľká kríza. V mnohých sektoroch sa však stane, že už existujúce príjmy sa prerozdelia tak, že viac pre seba získajú firmy, ktoré prešli digitálnou transformáciou. 

„Digitalizácia mení ekonomiku podobne ako v minulosti elektrina.“

Súčasťou digitálnej ekonomiky je aj fungujúci systém e-Government. Čo sú podľa vás kľúčové vlastnosti dobre fungujúceho systému?

Myslím si, že sa to rýchlo mení, no základom je to, aby sme prestali uvažovať o službách v rámci e-Governmentu ako o samostatnom koncepte. Jednoducho je dôležité, aby sa štáty prirodzene začali správať digitálne. E-Government nefunguje práve preto, že v mnohých krajinách je to samostatne vyčlenený projekt a mnohí ľudia majú pocit, že to spraví inokedy niekto iný, nie ľudia, ktorí sú zodpovední za fungovanie konkrétnych rezortov. Funguje to v prípade, že ak som minister zdravotníctva, tak mojou úlohou je aj zabezpečenie fungujúceho systému e-Health. Minister nie je ten, kto sa musí starať o technickú stránku veci, no musí garantovať, že tá služba bude fungovať. 

Čo sú najvýznamnejšie črty e-Governmentu v Estónsku?

My kladieme dôraz predovšetkým na interoperabilitu údajov, s ktorými jednotlivé vládne orgány pracujú. Štát teda funguje v systéme, ktorý je štandardizovaný, údaje majú jednotný formát a jednotlivé úrady si ich vedia jednoducho vymieňať. 

Ďalšou dôležitou črtou je jednotná elektronická identita občanov. Neznamená to, že každý musí používať elektronické karty, ktoré vydáva štát, no pre každého občana existuje identifikačný kód, ktorý zabezpečuje, že automatické systémy dokážu odlíšiť mňa Luukasa Ilvesa od iných Luukasov Ilvesov v krajine. Na základe tejto spoločnej platformy potom môžu fungovať aj služby súkromných spoločností, napríklad bánk. 

„Mnohé estónske riešenia nie sú vhodné pre veľké krajiny ako Nemecko, Estónsko však slúži ako dobrý príklad, že v oblasti elektronizácie verejnej správy sa dá uspieť.“

Je tento druh jednoty kľúčom k estónskemu úspechu?

Je to jedna časť. Ďalšou je, že my ako občania vytvárame tlak, teda spoločenskú objednávku na kvalitné digitálne služby. Ak je niečo urobené nekvalitne, nie sme voči tomu tolerantní. 

V Estónsku sme v 90-tych rokoch, keď sme začínali digitalizovať, nemali príliš veľa financií a zaostávali sme za západnou Európou, ktorá si už budovala veľké databázové systémy. Začínali sme od začiatku, na zelenej lúke, nemali sme peniaze na to, aby sme platili služby veľkých firiem ako SAP a Oracle, takže sme museli zapojiť vlastné sily a vlastnú kreativitu na vytvorenie systému. 

Nemyslím si, že k úspechu vedie jedna konkrétna vec, no ak mám na niečo ukázať prstom, vybral by som náš prístup, ktorý je podobný fungovaniu startupov. Nadviazali sme na to, čo už existovalo a veľmi silne sme sa orientovali na občana ako na zákazníka. E-Government je dobrý iba vtedy, ak prináša občanom pridanú hodnotu.

Estónsko má výhodu v tom, že je to malá krajina, sme teda relatívne rýchlo schopní dohodnúť sa, formálne uzatvárať dohody. Pre ostatných nie je dôležité detailne sa zaoberať tým, čo presne urobilo Estónsko. Napríklad Nemecko veľa vecí nebude môcť urobiť rovnako. Príklad Estónska však ukazuje, že je možné uspieť. Ukazuje, že je možné mať jednotný identifikačný systém občanov, že je možné robiť veci relatívne lacno, že je možné robiť systémy bezpečné a interoperabilné. 

Estónsko začínalo v podstate bez peňazí, preto hľadalo vlastný spôsob. Napríklad Slovensko má dnes k dispozícii omnoho viac peňazí zo štrukturálnych fondov EÚ. Preto musí ten proces aj inak vyzerať.

Je to veľmi komplexný problém. Stačí na to všetko jedno volebné obdobie?

Celú zmenu v Estónsku neviedli politici, ale inžinieri. Nie je a nemala by to byť politická otázka. Politici musia iba prejaviť vôľu zmenu uskutočniť a uvoľniť na ňu peniaze. Potom sa už nebudú zamýšľať nad tým, ako to urobiť, mnohé sa iba odkopíruje zo súkromného sektora. 

Je estónsky e-Government najlepší? Ktoré krajiny sú v tejto oblasti ešte úspešné?

Úspešných krajín je viac, napríklad severské štáty ako Dánsko, Fínsko, v niektorých oblastiach Švédsko, darí sa Holandsku, v istom zmysle aj Veľkej Británii. Mimo EÚ je to napríklad Singapur, dobrú prácu robí aj Austrália. Je ťažké to hodnotiť, pretože niektoré krajiny v jednej oblasti excelujú, no inde majú rezervy. 

Napríklad Estónsko nemá najbezpečnejší systém elektronickej identifikačnej karty. V tomto smere je najlepšie Nemecko, v porovnaní s tým, čo máme my, majú v podstate navyše jednu ochrannú vrstvu. Problém však je, že ich systém sa nepoužíva jednoducho, takže väčšina obyvateľov ho nepoužíva a celý systém sa predražuje. V podstate je to neúspech, majú technológiu, no chýba biznis model. 

Spomínali ste Veľkú Britániu, prečo je dobrá len čiastočne?

Veľká Británia veľmi dobre dizajnuje služby pre občana. Ich využívanie je príjemné, jednoduché, veľmi ľahko sa dá pochopiť, ako fungujú. Ako menej prepracované hodnotím infraštruktúrne zázemie elektronických služieb. Interoperabilita údajov je slabšia, taktiež chýba jednotný systém, ktorý by využíval každý. Preto je krajina limitovaná v tom, kam sa až môže dostať. 

Pýtajú si rôzne britské úrady od občanov tie isté údaje viackrát?

Je to jeden z prejavov nekompatibility systémov. Princíp, že štát si vypýta jeden údaj iba raz je skutočne dôležitý a príjemný pre občana. Štát následne tento údaj so súhlasom občana opakovane používa. Celé je to veľmi dôležité pre fungovanie štátu. Tento princíp totiž znamená, že sa vytvára jedna databáza a nevzniká situácia, že rôzne údaje sú na rôznych miestach. Takýto nesúlad sa dá využiť napríklad pri daňových podvodoch či neoprávnených žiadostiach o sociálne dávky. 

Dá sa v súčasnosti využívať vo fungovaní štátu umelá inteligencia? Budú ulice strážiť kovoví policajti namiesto ľudí?

Zatiaľ smerujeme k tomu, že komerčné lety nebudú pilotované človekom... To, čo však môže umelá inteligencia urobiť pre zlepšenie služieb štátu, je vo väčšine prípadov menej sexy ako kovoví policajti v uliciach. Umelá inteligencia sa dá použiť pri rôznych analýzach veľkého množstva údajov, ktoré vyústi do učenia sa strojov. Estónsko práve skúma, ako využiť umelú inteligenciu na spracovanie obrovského množstva údajov, z ktorých následne vyplynú konkrétne návrhy, ako zlepšiť služby, ktoré štát poskytuje. 

V Estónsku sa snažíme pomocou umelej inteligencie zlepšiť fungovanie dane z pridanej hodnoty. Umelá inteligencia môže pomôcť pri odhaľovaní podvodov. Pre štát a aj pre čestných občanov to bude lepšie a efektívnejší výber daní môže viesť k tomu, že by sa dane napríklad znížili. Nemusí ísť len o podvody, umelá inteligencia môže odhaliť chyby v daňových priznaniach a daňovníka upozorniť, že má niečo urobiť inak. 

Umelá inteligencia nie je iba o tom. Okolo 20 % celosvetových vyhľadávaní na internete sa uskutočňuje pomocou hlasových povelov. To by bolo možné aj pri komunikácii so štátom. Ľudia by napríklad mohli mať asistentov, ktorí by ich upozorňovali na to, že potrebujú komunikovať so štátom. Povedzme, že by ste chceli zorganizovať demonštráciu za záchranu mačiatok, zorganizujete ju a váš asistent vás upozorní na to, že potrebujete úradné povolenie, lebo zhromaždenie bude napríklad väčšie ako sto ľudí. 

Vyznieva to tak, že by mohli hroziť problémy, aké opisuje George Orwell v románe 1984, keď nadradená autorita sledovala každý pohyb občana...

Súhlasím s vami, táto obava je oprávnená. V prípade agentov, o ktorých hovorím, by to však fungovalo tak, že oni pracujú pre mňa ako osobu, nie pre štát. Strážili by moje povinnosti na základe údajov, ktoré ja poskytnem a všetky úkony by som musel urobiť ja ako osoba, hoci by som svojho agenta mohol požiadať, aby to urobil v mojom mene. Aby to mohlo takto fungovať, štát k tomu musí urobiť potrebné kroky. Bude okolo toho teda potrebná určitá regulácia a máme pred sebou ešte veľa práce. Určité potrebné opatrenia už však existujú, napríklad nariadenie GDPR. 

Úprimne si myslím, že moderné technológie nie sú vhodné do režimov, ktoré sa podobajú zriadeniu z diela 1984. Zrejme je potrebný slobodný demokratický režim. 

Nebude pre ľudí náročné, aby v každodennom kontakte akceptovali umelú inteligenciu? Letecká doprava bez pilota je dobrý príklad. 

Môže to byť jeden z problémov, ktorý bude potrebné zvážiť. Na druhej strane si myslím, že ak občania budú vidieť, že určitý systém funguje dobre, budú mať menší problém s tým, aby ho prijali. Príklady automatizácie v doprave pritom už dnes existujú, napríklad v Kodani funguje metro bez vodičov. Dôvody, pre ktoré môžete potrebovať ľudí v takýchto prípadoch, sú v podstate dva. Systém riadený človekom môže byť dôveryhodnejší a druhým dôvodom je to, že môžu nastať mimoriadne udalosti. Otázkou teda je, kedy bude technológia dostatočne kvalitná na to, aby sme akceptovali, že nablízku nie je človek, ktorý by ju korigoval. V prípade komerčných letov bude z môjho pohľadu ďalším krokom to, že namiesto dvoch pilotov bude prítomný na palube len jeden. Zavádzanie umelej inteligencie bude vo všeobecnosti postupné. 

Osobne sa neobávam toho, že systémy ako také by nefungovali spoľahlivo, skôr mám obavy z toho, že nedôveru voči technológiám vyvolá prípadná nesprávna regulácia. Napríklad prísne zdaňovanie môže brzdiť technologický pokrok, preto firmy a štát musia spolupracovať. 

Bezpečnosť zrejme bude večnou témou, pokiaľ ide o technológie...

Samozrejme, je to tak, no kľúčové je zachovať si maximálnu mieru transparentnosti, a o to sa v Estónsku snažíme. Ak sa objaví problém, hovoríme o ňom. Príkladom sú problémy s bezpečnosťou elektronického podpisu, ktoré sa objavili aj na Slovensku. Do 48 hodín premiér o probléme informoval občanov v televíznom prejave, o situácii hovoril. Je samozrejmé, že sa občania boja bezpečnostných hrozieb, no aspoň posielame signál, že vláda je transparentná, a to posilňuje dôveru. 

S umelou inteligenciou a technológiami všeobecne je spojená obava, že nahradia ľudskú prácu a ľudia stratia zamestnanie. Ako to vnímate vy?

Nemyslím si, že umelá inteligencia dokáže stopercentne nahradiť ľudskú prácu. Časť ľudskej práce dokáže stroj urobiť výborne, inú časť nie. Dobrým príkladom je práca rádiológa. Umelá inteligencia môže byť lepšia pri hľadaní rakovinových buniek v tele pacienta, no to je iba časť práce lekára. On robí analýzy, interpretuje a vysvetľuje výsledky, komunikuje s inými doktormi či nastavuje liečbu. Umelá inteligencia a automatizácia teda predovšetkým menia profil zručností a kvalít, ktoré človek na pracovnom trhu potrebuje. 

Nie je to teda o tom, či pracovných miest bude viac alebo menej. Ak by ich aj bolo viac, budú iné. Problém, ktorý bude potrebné riešiť, spočíva v tom, že napríklad z 55-ročného vodiča kamióna sa z večera do rána nestane kreatívny dizajnér. 

Na druhej strane aj dnes sú na trhu zamestnania, kde je nedostatok pracovníkov, a tieto diery začne umelá inteligencia zapĺňať. Preto potrebujeme fungujúci model neustálej rekvalifikácie ľudí. Vždy bude skupina ľudí, ktorej sa nepodarí adaptovať sa na novú situáciu, no úlohou štátov je zabezpečiť, aby táto skupina bola čo najmenšia.