Zdroj foto: Ján Anguš

Ako vnímate podnikateľské prostredie na Slovensku? 

Kto chce, tak si myslím, že tu možnosť a príležitosť má, ale určite to nie je jednoduché. Hlavne počas toho, odkedy sme začali podnikať, je to už 8 rokov. Vidíme ten vývoj, a je to stále ťažšie a zložitejšie. Problémom je daňové zaťaženie, ktoré sa stále zvyšuje, a podmienky sú pre podnikateľa nastavené tak, že je vykresľovaný ako ten zlý. A stále sa to zhoršuje. Takže nie je to úplne jednoduché, ale zase nie je to nemožné. 

Ak by to bolo vo vašej kompetencii, čo by ste zmenili? Ako by ste odľahčili legislatívne povinnosti podnikateľa?
Keď sme začali podnikať, nemali sme žiadne skúsenosti. Samozrejme, na internete sme si hľadali informácie, čo na to potrebujeme, ako máme začať, čím všetkým treba prejsť. Nikde sme však nenašli potrebné informácie na jednom mieste, takže keď niekto chce robiť podnikateľskú činnosť, či už ako živnostník, alebo ako podnikateľ, nenájde žiadne súhrnné informácie na jednom mieste. Musí sa náročným spôsobom ku všetkému dopátrať. A ešte, nedajbože, keď človek ide na úrad a natrafí na niekoho, kto sa dobre nevyspal, tak ho pošle kadeľahšie, a to je prvá vec, ktorá ľudí demotivuje už hneď na začiatku. Často sa potom ľudia pýtali aj nás, keď sme si už prešli tými všetkými administratívnymi vecami, čo majú robiť, ako to majú robiť, lebo sa báli, aby neurobili niečo zle, lebo štát môže pokutovať a trestať kompletne všetko a hneď. A to je zase druhá vec, ktorá je nespravodlivá. Že štát naozaj môže všetko a hneď, ale keď ide o nejakú druhú stranu, tak nejakým spôsobom štát brzdí ďalší vývoj, rozvoj alebo nejaké peniaze a dáva si načas. Tento vzťah nie je potom medzi podnikateľom a štátom rovný. Určite by bolo jednoduchšie, keby sa začalo skôr podporovať to podnikateľské prostredie, ako s ním bojovať.

Čiže vnímate to skôr ako bojisko, kde vy, ako podnikateľ, ste nepriateľom štátu?

Ja to tak vnímam, lebo my podnikatelia sme očierňovaní, že sme zlí. Na druhej strane síce napĺňame štátnu kasu, ale recipročne z toho od štátu máme veľmi málo. A skôr to je o nepriateľskej ako o priateľskej rovine. 

Podľa štatistík je Slovensko krajinou mikropodnikateľov. Myslíte si, že sú dobre nastavené podmienky pre vás, ako pre mikropodnikateľa?

Ako som povedal, nie je to nemožné, ale nie je to ani ľahké. Veľa ľudí to odradí. Priznám sa, keď sme my začínali pred ôsmimi rokmi s gastrom, tak sme vôbec nevedeli, do čoho ideme. To bolo pravdepodobne naše šťastie. Veľmi veľa obštrukcií, žiadna pomoc, a keď sme sa chodili pýtať na úrady, ako máme urobiť veci, aby boli dobre, dostali sme len informáciu, že oni nie sú poradný orgán, ale kontrolný. Myslím si, že by bolo namieste, keby vznikla pre ľudí nejaká podpora podnikania, skutočne poradný orgán alebo poradné centrum, kde sa začínajúci podnikatelia chcú informovať. Druhá vec je, že ani v školách sa neučí to podnikanie tak, ako by to malo byť. 

Druhým veľkým problémom, o ktorom hovoríte, je aj vzdelávanie, ktoré ste už spomínali. Vnímate to tak, že ľudia ukončia vysokú školu a nevedia sa zaradiť do reality? 

Určite je problémom, že vzdelávanie ako také nie je prepojené s praxou. Bol to aj môj problém, keď som na strednej škole študoval ekonomiku, účtovníctvo a podnikanie. Potom na vysokej škole som mal tiež podnikanie a účtovníctvo. Ale bolo mi to nanič, pretože prax funguje úplne inak. To, čo som sa naučil, mi bolo veľmi málo platné. A rovnakú skúsenosť mám aj s mladými, ktorí vychádzali zo školy. Keď som si bral absolventov, stálo nás to strašne veľa energie, aby sme ich vôbec naučili nejakým pracovným návykom, a tie znalosti, ktoré majú, sú nulové. Preto sa aj snažíme, aj keď je to pre nás viac namáhavé, ponúkať školám a absolventom možnosť vyskúšať si reálnu prácu, skutočné zadanie.

 
Ako si môže začínajúci podnikateľ vytvoriť kvalitný podnikateľský plán? Na čom má stavať základy?

V prvom rade musí sedieť ekonomika. Čiže základná poučka je, že podnikanie je činnosť s cieľom vytvoriť  zisk. Veľa ľudí sa na to môže pozerať tak, že je to niečo zlé byť ziskový, ale o tom to je. Druhá vec je, ako sa nakladá s tými peniazmi, ich tokmi a ziskom. To znamená, že musia sedieť príjmy, moja práca, odvody, jednoducho všetky náklady, ktoré vstupujú do ceny. A nakoniec človek to naozaj robí pre to, aby tvoril nejaký zisk, takže musí tam byť nejaká marža a vlastne viditeľná konečná cena, a ak tá konečná cena je akceptovateľná pre okolie, tak je to prvý a hlavný predpoklad na to, aby mohol ten daný zámer fungovať. 

Tiež to musí človeka baviť. Fusakle vznikli skôr preto, že to bolo „vysnívané dieťa“, jednoducho som to chcel urobiť, tak som do toho šiel. Prepočítané som to nemal.

„Fusakle vznikli z nejakej mojej frustrácie zo spoločnosti a z okolia. Chcel som ľuďom ukázať, ako sa to dá, nie ako sa to nedá.“

Prečo práve ponožky? 

To bolo veľmi jednoduché. Celé Fusakle vznikli z nejakej mojej frustrácie zo spoločnosti a z okolia, v ktorom som sa pohyboval a pohybujem. A otázka pre mňa stála tak, že buď tu zostanem, alebo nezostanem. Povedal som si, že keď sa aspoň nepokúsim zmeniť to okolie, tak že by to bolo zbabelé. Asi najjednoduchším spôsobom bude, keď ukážem príklad, ako sa to dá, a nie, ako sa to nedá. Ponožky preto, že som hľadal niečo malé, spratné, lacné a to, čo používa každý, bez rozdielu na to, či je niekto bohatý alebo chudobný, alebo akýkoľvek. Slovensko malo veľmi silnú textilnú históriu a vedel som, že v 90-tych rokoch si veľa ľudí nakúpilo pletacie stroje a muselo to tu niekde zostať, a sú tu ľudia, ktorí ich ešte majú alebo ich vedia obsluhovať. Ja som z Banskej Štiavnice, kde niekedy fungoval veľmi známy závod Pleta a približne 95 % pletiarskych výrobkov sa vyvážalo za komunizmu do zahraničia. Vedel som, že sa chcem venovať tomuto odboru, lebo máme ľudí, máme technológie, len to treba spojiť s niečím novým, s niečím moderným a môže to fungovať. Preto ponožky.

Ako to teda celé vyzeralo na začiatku? 

Začal som hľadať nejakého partnera, s ktorým by som tento biznis mohol rozvíjať ďalej. Tu som zažil šok, keď som sa začal stretávať a obvolávať výrobcov a predstavoval som im moju ideu. Zistil som, že slovenský podnikatelia sú strašne neflexibilní. Alebo možno v tom čase boli. Tiež nehovorím, že to platí pre všetkých. Mnohým sa však nechcelo skúšať niečo nové, niečo iné, meniť nastavovanie strojov a pozrieť sa na to z iného uhla. Dostal som za sebou štyri negatívne odpovede. Až piate stretnutie pre mňa znamenalo pozitívnu reakciu. Bolo to dobré, pretože od bodu nula sa to preklopilo do plnej kapacity, do bodu varu. 

Na čom ste vy osobne postavili svoj podnikateľský plán?

Úplne na začiatku sme si zobrali úver päťtisíc eur. To je to maximum, čo nám banka mohla dať ako osobný úver bez komplikovanejšieho schvaľovania. Z toho sme urobili následne prvú sadu 2 000 párov ponožiek a od toho momentu všetky peniaze, ktoré prichádzali z predaja, sa vrážali iba do projektu. Mal som šťastie, že som mohol žiť z predchádzajúceho podnikania v gastronómii. To znamená, že som nebol nútený ťahať si peniaze z Fusaklí, a tak mohli Fusakle samy a prirodzene rásť a rozvíjať sa. Prvýkrát, keď sme dostali výplatu z Fusakieľ, čo bolo minulý rok v apríli, lebo v marci sme predali gastroprevádzku a plynulo sme prešli do Fusakieľ. Bolo to prvýkrát, keď sme dostali reálne peniaze a začali sme z toho žiť. Ale to obdobie nám dalo možnosť, aby Fusakle samy rástli a nejakým spôsobom sme ich nemuseli dotovať.

Čiže nie je dobré, keď sa začínajúci podnikateľ zameria len na jeden biznis? 

Keď sme začínali aj s gastrom, bolo to veľmi radikálne rozhodnutie. Dal som výpoveď s tým, že som vôbec nevedel, či to vyjde, alebo nie. Ale poučenie z oboch projektov je, že sa nemôžeme spoliehať na to, že keď niečo začíname, budú z toho hneď plynúť peniaze a človek je schopný začať z toho žiť. Tak to nefunguje. Vždy to trvá, chce to čas. Treba myslieť aj na nejaké zadné dvierka a akým spôsobom prežiť na tom začiatku, až kým sa to nedostane do toho štádia, že je človek z daného biznisu schopný žiť. 

„Na Slovensku chýba orgán, ktorý by začínajúcim podnikateľom poradil a pomohol.“

Je ťažké sa odlíšiť od konkurencie? 

Jediným spôsobom, ako sa odlíšiť od konkurencie, je robiť veci inak, a o to sa aj snažím. Od začiatku bola idea robiť podnikanie otvorene. Aby ľudia videli, čo robíme, ako to robíme s tým, že keď chcú, nech sa inšpirujú a nech sa začnú sami rozvíjať a rozmýšľať nad niečím. Ono sa to dá, a to bola tá idea. Ukázať ľuďom, že sa to dá. Druhá vec je, že od konkurencie nás odlišuje práve tá komunikácia. Snažíme sa veľa hovoriť s ľuďmi, pýtame sa na ich názor, zapájame ich do toho celého procesu, či už tvorivého, alebo rozhodovacieho, alebo aspoň informačného, aby sa sami začali cítiť súčasťou nás a tej značky. Zároveň sa snažíme zastrešiť čo najviac cieľových skupín. Či už je to kolekcia pre deti, pre „oblekáčov“, alebo športová kolekcia. Snažili sme sa zasiahnuť čo najviac ľudí, zapojiť ich do toho procesu, komunikovať s nimi na rovinu a aj keď je náhodou nejaký problém, že sa niekomu nepáči kvalita, dĺžka, veľkosť, dizajn, farebnosť alebo čokoľvek, tak sa vždy snažíme tým ľuďom vyjsť v ústrety a často sú prekvapení z toho pozitívneho prístupu. Myslím si, že to sú presne tie veci, ktoré dokážu odlíšiť.

Je teda ťažké živiť sa ponožkami?

Tento biznis je určite jednoduchší ako gastro. Gastronómia je jeden z najťažších biznisov práve kvôli tomu, že to musí byť vždy čerstvé, vždy dobré, závisí to od ľudí, ktorí to potom konzumujú. Ale aj od tých ľudí, ktorí to varia a pripravujú. Takže z tohto pohľadu je tento biznis určite jednoduchší. Ale všetko má svoje plusy aj mínusy. 

Ja stále hovorím, že Fusakle nevznikli kvôli tomu, aby predávali ponožky, ale aby nejakým spôsobom ľuďom niečo povedali. Preto spolupracujeme so školami a spolupracujeme aj s tretím sektorom. Teraz pripravujeme takú špeciálnu kolekciu pri príležitosti 100 rokov Československa, aby sme ľuďom na Slovensku vôbec pripomenuli, že tu máme sviatok, ktorý keby nebol, tak tu rozprávame po maďarsky. Vôbec si to nevážime a ľudia o tom nič nevedia. Snažíme sa takýmto spôsobom ľuďom buď poukazovať na nejaké veci, alebo pomáhať či dávať prácu. Vďaka tomu pracujeme v troch výrobách, nielen v Banskej Štiavnici, ale rozširuje sa to aj ďalej.

V posledných rokoch si veľa ľudí potrpí na kvalitných, ale aj farebne zladených ponožkách. Sú ponožky dôležitým doplnkom oblečenia? 

Nemyslím si, že sa stali dôležitým, ale je to veľmi príjemný detail, ktorý si ľudia veľmi radi kombinujú a na ňom „ulietavajú“ práve kvôli tomu, že keď človek chce, tak ich ukáže a keď nie, tak ich zakryje. Ale keď sú zakryté, tak stále môže mať človek pocit, že ja som ten rebel, lebo som si dal proste úplne niečo iné a je to skôr taký vnútorný postoj človeka. Je to super, pretože sa ponožkami dá vyjadriť nálada, dá sa tým vyjadriť to, či človek patrí k nejakej komunite, alebo chce niekomu niečo naznačiť. Fakt je to malá drobnosť, ktorou sa dá veľa povedať.

Keď si porovnáte vaše začiatky a súčasnú situáciu. Správajú sa spotrebitelia inak ako pred rokmi?

Určite áno. Keď sme boli v úplných začiatkoch, tak tam bolo krásne vidieť, o čo mi išlo s Fusakľami. Väčšinou ženy reagovali pozitívnejšie, lebo sú otvorenejšie a vnímavejšie na farby, tvary, zvuky a čokoľvek. A keď mali vedľa seba polovičku, tak jej naznačovali, že sa im to páči. Muž pozrel na ženu, či sa zbláznila, že to by si on v živote nedal. Keď z nejakých dôvodov nemali na výber a museli si dať práve Fusakle, tak zažívali pozitívne reakcie. Buď to bolo zábavné, alebo milé, buď to bolo zladené, alebo to bolo super kontrastné. Predovšetkým to boli najmä pozitívne reakcie od okolia. Neskôr nám začali písať muži, či nemáme iné, či nemáme farebnejšie, odvážnejšie. To bol ten moment, ktorý ma presvedčil, že áno, má to zmysel. A o tom to presne je. Začať trošku uvoľňovať tých ľudí, otvárať myseľ, nebáť sa skúšať niečo nové, nebáť sa zmeny, lebo tá nemusí znamenať vždy niečo zlé. Presne to, čo sa nám darí, meniť, a určite tu vidím ten posun.