Zdroj foto: Freepik.com

Daň z poistenia má niekoľko problémových ustanovení, ktoré jej poistný sektor vyčíta. Medzi najzásadnejšie výhrady patrí to, že daň nie je striktne oddelená od poistného. Poisťovne majú odovzdať štátu osem percent z tej výšky poistného, na ktorej sa dohodli s klientom. Hovoria o tom, že zákon neurčuje jasne, kto vlastne má mať daň na pleciach.

Ministerstvo financií dlhodobo tvrdí, že klienti nepocítia príchod dane, keďže sa týka poisťovní. „Vplyvy zákona by klienti poisťovní nemali nijako pocítiť. Daň budú vyberať a platiť do štátneho rozpočtu poisťovne, a preto je rezort financií toho názoru, že nie je potrebná zmena platných zmlúv. Okrem toho, klienti si môžu vybrať poisťovňu, ktorá im ponúkne najlepšie podmienky,“ hovorí ministerstvo financií.

Vládny postoj je teda dlhodobo taký, že daň majú platiť a znášať poisťovne, samotné znenie zákona však pripúšťa aj iné situácie.

Zákon totiž umožňuje prenos daňovej povinnosti na klienta. V tomto prípade sa treba podrobnejšie pozrieť na to, kto je platiteľom dane. Vo všeobecnosti je to poisťovateľ, teda poisťovňa, poisťovňa z iného členského štátu Európskej únie alebo členského štátu Európskej dohody o voľnom obchode, ktorý podpísal Zmluvu o Európskom hospodárskom priestore, pobočka zahraničnej poisťovne a zahraničná poisťovňa. Poisťovateľom môže byť taktiež Slovenská kancelária poisťovateľov.

Platiteľom dane je právnická osoba, ktorej sú preúčtované náklady poistenia, ktoré sa vzťahujú na poistné riziko umiestnené v tuzemsku.

Daň sa bude týkať aj klientov

Osobou povinnou platiť daň môže byť aj samotný poistník. Ide o takého poistníka, ktorý zaplatil poistné zahraničnej poisťovni, ktorá nemá v tuzemsku pobočku. V podstate ide o situácie, keď si Slováci budú hľadať poistenie napríklad na Ukrajine. „Riešenie prenosu daňovej povinnosti na poistníka alebo právnickú osobu, ktorej sú preúčtované náklady poistenia, sa uplatní, ak ide o poisťovňu z tretieho štátu, ktorá nemá pobočku v tuzemsku,“ upozornilo ministerstvo financií v rámci medzirezortného pripomienkového konania.

Predmetom dane je neživotné poistenie, pričom poistné riziko je v tuzemsku. Za riziko umiestnené v tuzemsku sa však považujú aj riziká, ktoré si poisťuje poistník so zvyčajným pobytom na Slovensku. Zvyčajný pobyt zákon definuje ako miesto, kde fyzická osoba dlhodobo žije a kde má osobné väzby a profesijné väzby. Ak takýto človek uzavrie poistenie v tretej krajine, týka sa ho prenos daňovej povinnosti. 

Zákon myslí na spôsob, akým sa bude prepočítavať zaplatené poistné v inej mene ako euro. Výmenný kurz určí buď Európska centrálna banka (ECB), alebo Národná banka Slovenska (NBS). V tomto prípade platí kurz určený a vyhlásený v posledný deň daňového priznania. Výmenný kurz môže podľa zákona určiť aj osobitný predpis. 

Platba štyrikrát ročne

Ďalšou problémovou okolnosťou môže byť povinnosť podávať daňové priznanie každý štvrťrok. S daňovým úradom bude musieť takýto poistník komunikovať štyrikrát ročne. Rozhodujúca pre výšku dane je výška zaplateného poistného. 

V súčasnosti už je známa podoba daňového tlačiva. Osoba povinná platiť daň bude na tlačive rozlišovať sedemnásť druhov neživotného poistenia, osemnástou položkou sú asistenčné služby.