Je to naozaj tak?

Zástancovia systému žrebovania argumentujú, že ak by si strana vyberala audítora sama, v rámci obchodnej súťaže alebo verejného obstarávania, usilovala by sa vybrať takého audítora alebo audítorskú spoločnosť, ktorá by nebola nezávislá, ale  skôr sympatizujúca s danou politickou stranou. Poukazujú pritom na škandály v okolitých krajinách, kde sa zistili podozrenia z prepojenia audítorskej spoločnosti  na konkrétnu stranu.

Ako to funguje?

Žrebovanie je u nás priamo stanovené v zákone a "musí sa vykonať najneskôr 28. februára v príslušnom roku za účasti najmenej dvoch členov štátnej komisie. Slovenská komora audítorov žrebovanie vykoná z audítorov, ktorí pred žrebovaním prehlásia, že nemajú konflikt záujmov s vykonaním uvedeného auditu v stranách." Audítor okrem auditu ročnej účtovnej závierky politickej strany musí vykonať aj overenie súladu výročnej správy s účtovnou závierkou a aj preverenie súladu hospodárenia so zákonom o politických stranách.

Cena na prvom mieste

Politickým stranám systém tiež zjavne vyhovuje, pretože jednajú s audítormi ako fyzickými osobami a nie s audítorskými spoločnosťami. Je to výhoda pri rokovaní o cene za audit, ktorú dokážu účinne stlačiť nadol. "Odplata za štatutárny audit v politickej strane nesmie neodôvodnene prevyšovať bežne uplatňovanú odplatu tohto štatutárneho audítora za štatutárny audit v porovnateľných účtovných jednotkách”, píše sa v zákone. Takže odchýlky ceny smerom nahor sú zakázané. Bohužiaľ v zákone chýba aj opačný zákaz  resp. minimálny strop, takže cena za audit strany môže byť aj veľmi nízka.

S vlastnou kožou na trh

Pri audite strán už štandardne hrozí riziko, že účtovníctvo a závierka neobsahujú všetky transakcie súvisiace s jej činnosťou. A od audítora sa očakáva, že ich odhalí a identifikuje. Pritom ako keby si nemohol toto riziko zahrnúť do ceny za audit. Prečo sa to od audítora očakáva? Je toto očakávanie správne? Nemajú práve strany ísť príkladom ostatným a viesť účtovníctvo transparentne a príkladne tak, ako to vyžaduje zákon o účtovníctve?  Prečo potom čítame v médiách také informácie, že strany väčšinou vedú paralelné účtovníctva: jedno oficiálne - pre štatutárne účely a druhé úplné – dostupné len zopár jednotlivcom vo vedení strany

Ako je to naozaj? Príklady z praxe audítora

Uvedené predstavuje len časť toho, prečo audítori čoraz častejšie javia nevôľu so žrebovaním. Dôvody, pre ktoré sa dá uznať konflikt záujmov, sú jasne definované a striktné. Preto niektorí audítori majú pocit, že sú doslova tlačení do auditu strán, a že teda audítorská profesia nie je až tak slobodné povolanie, ako sa to deklaruje.
K ich nevôli prispieva častokrát aj to, že strany v úvodnej fáze príliš nespolupracujú s audítorom, nereagujú na jeho listy, telefonáty, či emaily pri pokuse nadviazať kontakt a uzavrieť zmluvu. SKAU usmerňuje audítorov politických strán ako a kedy uzavrieť zmluvu o audite, určuje im termíny, avšak pre samotné strany platí len jeden termín stanovený priamo v zákone, a to predložiť štátnej komisii do 30.4. nasledujúceho roka výročnú správu spolu s účtovnou závierkou overenou audítorom a všetky ostatné predpísané dokumenty.

Namiesto záveru

Audítorská profesia ako aj audit samotný sa v posledných rokoch stal vďačným terčom politikov a ich poukazovania na neprimeranú byrokratickú záťaž. Vyššie spomínané argumenty hovoria skôr o opaku. Audit je nepostrádateľným nástrojom transparentného fungovania demokracie.

Viac k témam: audit, OECD, PR
Zdroj: Webnoviny.sk - Audit politických strán – nebo, či peklo? © SITA Všetky práva vyhradené.

© SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. Všetky práva vyhradené. SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. si vyhradzuje výlučné právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, šírenie a na verejný prenos tohto článku a jeho častí.